Nechajme umenie žiť

Žijeme vo zvláštnej dobe, ktorá je aj v umení plná paradoxov. Na jednej strane máme moderné technológie, umožňujúce nám v oblasti umeleckej tvorby vytvárať takmer nepochopiteľné počítačové efekty, ako napríklad pri tvorbe moderných filmov, ale väčšina týchto filmov má mizernú výpovednú hodnotu, ktorá sa ani nepribližuje starej klasike slovenského realizmu, ktorú písali napríklad P. O. Hviezdoslav, M. Figuli, F. Hečko a iní. Zdá sa, že sme sa až natoľko zamerali na technizáciu umenia, že sme zabudli na jeho obsah a duchovnosť, teda na to najpodstatnejšie v umení. Technizácia, ktorá mala umenie len umocňovať, aby vynikla hlavná myšlienka daného umeleckého diela, stala sa neraz samotným predmetom umenia, zatiaľ čo hlavná myšlienka daného umeleckého diela je v lepšom prípade druhoradá. Tak sa stáva, že filmové plátna sú plné perfektne spracovaného násilia, ktoré je síce pútavé pre väčšinu ľudí, no nevedie ich k poznaniu hodnoty života, ale len k hrubosti a necitlivosti. Filmy oslovujú a aktivujú mozog a prepestovaný pohlavný pud, nie srdce a čisté city. Mnohé filmy dokonca akoby dávali návod, ako realizovať násilie. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti sa filmy stávajú len výplňou medzi reklamami.

Kultúrne programy nenápadne vystriedali zábavné programy a tak došlo k tomu, že ľudia už nedokážu rozlišovať medzi týmito kvalitatívne zásadne rozdielnymi prejavmi ľudskej tvorivosti. Preto sa rôzni extroverti s vystupňovaným sklonom k exibicionizmu stali populárnymi hviezdami televíznych a rádiových relácií, hoci praví umelci nedostávajú na úkor nich priestor prejaviť sa, nakoľko sú považovaní za staromódnych, zaostalých a podobne. Platí to dokonca i pre divadelné hry, ktoré vždy plnili dôležitú súčasť kultúry národa. Tieto hry, aby nepôsobili nezáživne, sú v súčasnosti „okoreňované“ vulgarizmami a zmyselným odhaľovaním ľudského tela, čo vedie k celkovému znehodnoteniu týchto hier, obzvlášť, ak sú režírované na motívy pôvodných hodnotných spisovateľských diel. Aj na tomto poli pôsobia dnes už viac zabávači, než praví umelci. Hlavným meradlom i mottom hodnoty je aj napriek všetkému len jediné: „Kto si dovolí viac a ukáže viac, vyhráva!“

Pri tomto všetkom je doslova dehonestovaná úroveň spisovného vyjadrovania a hodnota ľudského slova, ktoré má nesmiernu tvorivú silu, je hrubo zneucťovaná. Samozrejme, česť zachovaným výnimkám, ktorých sa však zachovalo až príliš málo.

Ďalej pokračovať v tejto skeptickej rekapitulácii nie je potrebné, pretože každý si podobné prejavy úpadku v umení môže sám všimnúť, ak sa pozerá bdelým pohľadom okolo seba a neprepadol naivnému pozitivizmu.

Naskytá sa však naliehavá a neúprosná otázka: Kto dal ľuďom morálne i svetské právo zabíjať umenie i cit pre krásu v ľuďoch a v spoločnosti? Kde nastala chyba, keď do popredných pozícií v oblasti tvorby i kritiky umenia všetkých žánrov sa dostalo príliš veľa ľudí, ktorí nemajú rozvinutý jemnocit, stud a cit pre pravú krásu, teda základné hodnoty citovo zrelého človeka?

Nech sa na tento problém pozrieme z ktorejkoľvek strany a snažíme sa naň pozrieť cez najkrajšie rúžové zrkadielko, prichádzame k nasledovnému zámeru. Umenie začalo byť v spoločnosti zabíjané, pretože ľudia, ktorí spoločnosť tvoria, sa až príliš radi zmierili s jeho úpadkom a ubitím! Veď mnohým bolo oveľa príjemnejšie, keď „umenie“ potešovalo ich slabosti, než aby ich motivovalo pracovať na sebe a hýbať sa duchom vpred, k celkovému povzneseniu života na Zemi. A to tak života spoločenského, ako aj osobného. Tiež bolo mnohým príjemnejšie, keď ich umenie len zabávalo, než aby prísne a spravodlivo poukazovalo aj na ich nedostatky, ktoré museli naprávať poctivým duševným úsilím.

Stav úpadku umenia mohol však nastať len stratou záujmu väčšiny ľudí o poznanie a naplnenie duchovného rozmeru ich života, pretože len tým sa v človeku ubíja cit pre krásu a všetko povznášajúce. Úpadok umenia a zmienená strata ľudského záujmu ľudí o naplnenie duchovného rozmeru života kráčajú vždy ruka v ruke. Skutočnosť, že sa umenie potom neraz stalo nástrojom pre propagáciu rôznych politických a ideologických garnitúr bolo len následkom tohto stavu hlbokého úpadku ľudí na rovine duchovnej a morálnej.

Keby nedošlo k takémuto úpadku ľudí, tvoriacich spoločnosť, nikdy by sa priekupníci z umením, ba ani tzv. moderní umelci neboli mohli uplatniť a skoro by stroskotali zo svojimi pochabými snahami.

Nemá preto zmysel viniť za súčasný stav umenia v spoločnosti tých, ktorí ho v súčasnosti reprezentujú, nech už je ich prejav akýkoľvek! Ale je potrebné pozrieť sa do vlastného vnútra a uvedomiť si, čo môže každý z nás urobiť preto, aby bol tento stav zvrátený a prekonaný vlastnou vnútornou premenou. Ak to dokáže vykonať každý sám za seba a bude k sebe úprimný, potom zistí, že pravé umenie v skutočnosti nemohlo byť a ani nebolo znehodnotené, ale bolo ľstivo zamenené za nízkosť, ktorá sa len falošne nazýva umením. Umenie totiž je a zostane jasnou a priamou cestou k ušľachtilosti v živote človeka a z ničím nízkym sa nikdy nedá zmiešať.

Pravé umenie preto poznáme podľa stopy, ktorú v nás zanechá a podľa toho, že nás vedie k ušľachtilosti v živote! To je neklamné meradlo hodnoty umenia. Ak teda po kontakte s tým, čo nazývame umením, stávame sa aspoň trochu pokornejšími, súcitnejšími, miernejšími a prirodzenejšími ľuďmi, ktorí sú stále viac ochotní formovať len ducha povznášajúcu krásu okolo seba, stretli sme sa s umením. Všetko ostatné je len človeka nehodným plytvaním životnej energie, nikdy však nie umením.

Avšak umenie nemožno v pravom zmysle obmedziť len na špecifické výtvarné zameranie, pretože v hlbšom zmysle má byť umeleckým prejavom vôle človek každý akt jeho vôle, ktorým formuje krásu v sebe či vo svojom okolí. A to počnúc úrovňou vyjadrovania, odievania, držania tela, až po vytváranie životného prostredia zo všetkým, čo k nemu patrí.

Pestuj krásu! Táto výzva stane sa raz hlavnou črtou správneho rozvoja umenia, ak ľudstvo duchovne pokročí vpred. Táto výzva stane sa tiež uhoľným kameňom, na ktorom sa roztriešti každé ľudské úsilie, ktoré krásu nebude formovať v najčistejšej forme.

Je preto potrebné, aby sme začali chápať, že nemôžeme ľahkomyseľne prijímať súčasné umenie, ako umenie pravé, ale musíme hľadať stále vyššie a krajšie formy umeleckých prejavov. Majú to byť formy, ktoré budú vychádzať z vnútra navonok, nikdy nie opačne.

www.umelecka-drevorezba.sk

 

 

Dajte stromom druhú šancu

"Choré stromy, choré duše"
Toto je jeden z dôvodov, prečo sa v centrách miest a obcí spilujú stromy. Jeden z krokov ako zamedziť tragickým následkom pádu starého poškodeného či chorého stromu, je jeho odstránenie z panoramatu krajiny. Takýmto spôsobom odchádzajú pamätné stromy z ľudského podvedomia a veľakrát je to veľmi emotívne. Vo väčšine prípadov pri spojení emócií s bezpečnosťou zvíťazia úradníci. Schválením ťažby odsúdia stromy, aleje a parky k zániku.
Mojim cieľom a verím, že i všetkých rezbárov, sochárov a priaznivcov umenia je takému odsúdenému stromu dať druhú šancu. Vrátiť im svoju dušu a majestátnosť. Je jasné a úplne pochopiteľné, že starý strom, ktorý predstavuje riziko musí preč. Ale pokiaľ sa zachová kmeň takéhoto stromu tak je len otázka zručnosti rezbára, ktorý kmeňu vdýchne nový život.Na tomto ilustračnom snímku je vidieť urastený topoľ. Svojou veľkosťou ohrozuje priľahlú budovu. Je tu riziko, že pri väčšej intenzite vetra môže strom spadnúť na budovu a spôsobiť tak katastrofu. Je to jeden z mnohých prípadov kedy nad stromom jednoznačne víťazí človek, jeho bezpečnosť a ochrana majetku. Pritom keby namiesto odstránenia využil umelcovu zručnosť, svoj majetok by len rozšíril
 
Na tomto  ilustračnom snímku je rovnaký strom, ale už bez vetví.
V tomto prípade by stačil kmeň vysoký 3 metre k vytvoreniu sochy.
 
Doba potrebná na vytvorenie diela je približne 3 dni v závislosti od tvaru a zložitosti sochy. Samozrejme veľkú úlohu zohráva počasí.
Keby to aspoň dobre horelo. 

 

Autor: Sikora Leszek

Preložil: Martin Heczko

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A akoby to malo vyzerať ?

 

Teraz Vás oboznámime s prípadom ktorého príbeh má šťastnejší koniec ako stromy v predchádzajúcom článku. Na obrázku č.5 je vidno dobre urastený už odvetvený peň Jedle bielej (Abies concolor), ktorá svojou výškou ohrozovala budovu a prevádzku na cestnej komunikáci.

Šiel som úplnou náhodou okolo po ceste domou keď už bol tento strom v tomto štádiu spilovania preto sa mi nepodarilo nasnímať tento nádherný velikán pred spilovaním. Situácia presne nahrávala tejto práci, pretože som v tom čase premýšľal nad záverečnou prácou. Nedalo mi nespýtať sa majiteľa, či by miesto hluchého zrezaného pňa nechcel niečo pekného vyrezať. Odpovedal mi za prítomnosti svojich kamarátov, že už o tom od rána premýšľajú, no nepoznajú nikoho kto by bol ochotný kmeň spracovať podľa jeho predstáv. Krátky čas sme sa zamýšľali spoločne a po pár neúspešných návrhoch jeden z prítomných navrhol, že had by sa sem hodil. Priznám sa, že pri rýchlosti akou som za nimi bežal mi úplne uniklo že, som na pôde SBS Kobra. V tej chvíli bolo jasné a zostávalo už len dohoda na výške v akej bude dielo zhotovené aby sme stihli včas zastaviť prácu profesionálneho pilčíka . Pre môj mladý vek bol majiteľ oprávnený mať strach o výsledok mojej práce.

      Keď som mu vysvetlil, že vlastne nemá čo stratiť, pretože ak to nedopadne podľa jeho predstáv, nie je problém nepodarok kedykoľvek spíliť podľa pôvodného plánu.  Nasledovala výmena telefonických kontaktov. V priebehu týždňa som poslal majiteľovi na mobil MMS mojej predstavy.  Návrh splňoval predstavy majiteľa, a tak už nič nestálo v ceste za zahájením rezbárskych prác na projekte. O dva týždne po prvom kontakte som sa dostavil s potrebným náradím na vyrezávanie.

V sobotu ráno som začal s nákresom prvých rezov a po 4 hodinách už chodci a pasažieri v automobiloch, ktoré jazdia okolo registrovali moju činnosť tak, že som mal strach či nebudem mať na svedomí autonehodu. Chodci sa zastavovali a pozorovali moju činnosť.  Pre mňa bolo zaujímavé sledovať reakcie ľudí sledujúcich moju prácu.

 

Povzbudivé pohlady a pochvalné komentáre ma prirodzene tešili. Majiteľ objektu bol taktiež veľmi spokojný nakoľko dielo esteticky a významovo charakterizuje názov firmy.
Najčastejšie som odpovedal na otázku “ ako dlho na tom pracuješ?“ Popravde a s úsmevom som mohol odpovedať, že jeden víkend. Reakcie boli rôzne no zväčša iba plné obdivu.

 

     Po dokončení a ohodnotení som majiteľovi odporučil možnosti konzervácie a povrchovej úpravy hotového diela. Odpadová drevná hmota a piliny bola odvezená na ďalšie využitie. Výsledkom mojej práce je vytvorenie estetického doplnku mestskej časti pod Zoborom v Nitre, namiesto kopy dreva na kúrenie a prázdneho pňa, ktorý by tam inak ostal.